Hrajú futbal, aby ušli z bezútešnej vlasti. Eritrea prišla za desať rokov o viac ako 50 hráčov

 Prepošlite tento newsletter komukoľvek, kto by ho mal čítať

 Zobraziť tento newsletter na webe (napríklad ak ho chcete zdieľať)

 

Hoci dnes patrí k futbalovým trpaslíkom, Eritrea kedysi v Afrike dominovala. Malá krajina z Afrického rohu však vtedy ešte bola súčasťou Etiópie. Tá v roku 1962 vyhrala Africký pohár národov a väčšinu jej tímu tvorili práve Eritrejčania.

Dnes už nie sú konkurencieschopní. Reprezentačný tím sa totiž takmer po každom turnaji od základov zmení. Keď mužstvo cestuje na zápasy do zahraničia, hráči utekajú a žiadajú o azyl.

Podľa odhadu denníka Guardian od roku 2009 viac ako päťdesiat futbalistov využilo nomináciu do reprezentácie, aby sa dostalo z Eritrey preč. Aj preto je krajina v rebríčku FIFA na 205. mieste, teda ako šieste najhoršie mužstvo na svete. V Afrike nikoho slabšieho nenájdete.

Pred desiatimi rokmi do Eritrey pricestoval James Montague, novinár z BBC. Na štadióne v hlavnom meste Asmara sledoval tréning národného tímu. Rozprával sa pritom s viceprezidentom tamojšieho futbalového zväzu Kahsayom Embayem.

„Tento tím je omnoho lepší ako ten predtým, lebo viac pracujeme s mládežou,“ povedal mu. Montague sa potom vo svojej knihe Thirty One Nil
(31:0) smial: „Bral úteky hráčov ako skvelú príležitosť na to, aby sa do tímu dostala mladá krv.“ Seniorskú reprezentáciu vtedy museli zostaviť z hráčov juniorského výberu do sedemnásť rokov.

Embaye potom dodal: „Úteky hráčov nie sú problémom, ako vravím, máme mnoho veľkých talentov. Nie je to až taká obrovská vec. Možno rok máte problém, ale trochu pracujete s mladými a opäť ste na rovnakej úrovni.“

Idú na piknik?

Keď sa ho Montague spýtal, prečo reprezentační futbalisti utekajú z vlasti, odpovedal: „Niečo sa musí zmeniť. Snažíme sa zistiť, čo je príčinou. Niekedy však ide o konšpiráciu.“

Embaye hovoril, ako hráči podliehajú „zlým vplyvom“ zo zahraničia. Podľa Montagueho išlo o známych nepriateľov – Etiópiu, Spojené štáty americké, CIA a ich spojencov. „Títo ľudia potom idú priamo na UNHCR (Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov) a futbalisti dostanú azyl. Robia takéto triky,“ doplnil.

Hoci Embaye vinil cudzincov, Eritrea patrí k najhorším krajinám sveta takmer z všetkých hľadiska, od futbalu cez slobodu tlače až po chudobu. Od zisku nezávislosti od Etiópie v roku 1993 po vojne trvajúcej tridsať rokov na jej čele stojí stále rovnaký človek - prezident Isaias Afwerki.

Afwerki nastolil autoritatívny režim, ktorého súčasťou je napríklad povinná vojenská služba s neobmedzeným trvaním, nútené práce, útoky na náboženské menšiny či zákaz zhromažďovania sa viac ako dvoch ľudí. Spor o hranice s Etiópiou využil podľa organizácie Amnesty International ako zámienku na rozsiahle zásahy do ľudských práv. Občania nemohli vycestovať do zahraničia bez povolenia vlády, tá hranice opakovane uzatvárala.

Pre Eritrejčanov je nebezpečné k hraniciam sa čo i len priblížiť. Ak ich chytia pri ich prekračovaní, nasleduje väzenie či zmiznutie. Ušlo však už deväť percent z 5,7 milióna obyvateľstva. Montague cituje správu od Human Rights Watch, podľa ktorej Afwerki vyhlásil, že „väčšina ľudí uteká z ekonomických dôvodov alebo ‚idú na piknik‘“.

Jednou z najbezpečnejších spôsobov úniku sa stal futbal, ktorý je popri cyklistike v krajine najpopulárnejším športom. Podľa miestneho novinára Ermiasa Ghebreleula však na zápasy už dnes nechodí toľko fanúšikov ako v minulosti.

„V minulom storočí a hlavne pred vojnou medzi Eritreou a Etiópiou boli štadióny plné. Po vojne sa to však zmenilo, vláda sa to snaží zlepšiť,“ napísal pre portál Goal-Click. Obyvatelia však zbožňujú anglickú Premier League, sledujú ju vraj aj vidiečania.

Ťažký život v Eritrei však mladých futbalistov núti k úteku. Správy o zmiznutí Eritrejčanov vo svetových médiách sú bežnou súčasťou každého regionálneho turnaja. Po zápase v Keni v roku 2009 utieklo trinásť členov reprezentačného áčka, o rok neskôr sa z Botswany odmietlo vrátiť desať hráčov. Zo súťaže CECAFA Cup v roku 2012 späť nepricestoval ani jeden futbalista, celý káder sa potom usadil v Holandsku.

V decembri sa pre útek po turnaji v Ugande rozhodlo sedem ďalších hráčov. Odvtedy čakajú na azyl, situáciu okrem koronavírusu komplikuje aj skutočnosť, že Uganda tento rok očakáva príchod takmer dvoch miliónov utečencov.

Futbalisti teraz využili, že ich minister informácií na sociálnych sieťach pochválil za postup do semifinále Cecafa Under-20 Challenge Cup
. V tímovom hoteli sa počas osláv vytratili prví štyria.

„Nikto si nemyslel, že ujdeme. Spýtali sme sa strážnikov, či môžeme ísť na prechádzku a oni nás pustili. Potom sme ušli,“ opisoval Mewael Yosief, jeden z kvarteta. Po finálovom zápase ich doplnili ďalší traja futbalisti. Neodradilo ich ani to, že pred cestou z Eritrey museli zložiť zálohu vo výške približne 6-tisíc eur. Tá mala byť zárukou návratu.

Boja sa návratu

O hráčoch neboli žiadne správy, až sa objavili vo videu organizácie One Day Seyoum, ktorá sa na Twitteri venuje ľudským právam eritrejských utečencov. Prosili o pomoc. UNHCR im poskytol bezpečné ubytovanie a čakali na rozhodnutie úradov.

V Ugande nechceli zostať, báli sa pomsty Eritrey. „V Ugande pracuje veľa Eritrejčanov pre vládu a stále po nás poľujú,“ vysvetlil Yosief.

„Jeden človek, ktorý nám pomohol ujsť, potom zrazu zmizol. Po troch týždňoch nám konečne zavolal a povedal, že vláda sa ho pokúsila uniesť a už sa tiež schováva. Nedokážeme ho kontaktovať. V bezpečí sa cítime iba preto, že nevedia, kde sa nachádzame. Ak to zistia, bude nasledovať buď únos, alebo smrť. Ak sa im to podarí, zavlečú nás naspäť do Eritrey a potrestajú na zvyšok života. Už nikdy o nás nebudete počuť. Ak nás nebudú môcť uniesť, jednoducho nás zabijú,“ doplnil.

Ich americký právnik Kimberley Motley pre portál VOA vysvetlil, že sa musia presúvať z domu do domu. „Dúfajú, že ich prijmú ako žiadateľov o azyl. Majú silné tvrdenie, že by ich v Eritrei perzekvovali,“ tvrdil.

Yosief sa sťažoval, že ak by aj Eritrea turnaj vyhrala, vláda by si pripísala všetky zásluhy. „Byť futbalistom tam neznamená nič. Na to, aby ste kráčali po ulici vo vlastnom meste, potrebujete povolenie. Aj keď policajti vedia, že ste futbalista, a poznajú vás, nezaujíma ich to. Zmlátia vás a zatknú,“ opisoval.

Sedem hráčov sa však teraz bojí, že ich Uganda pošle naspäť do Eritrey. Tam by ich zrejme ako „zradcov“ tvrdo potrestali. Dohodnuté stretnutie s UNHCR sa neuskutočnilo a podľa ďalšieho článku Guardianu zo začiatku júla sa naďalej ukrývajú.

Investigatívny novinár Alex Cizmic, ktorý s Guardianom spolupracoval na kauze eritrejských futbalistov, pre Denník N potvrdil, že dodnes sa na ich prípade nič nezmenilo. Situáciu sťažuje pandémia COVID-19, pre ktorú mnohé krajiny neprijímajú utečencov.

Mužov vo vedení eritrejského futbalu, ktorí sú podľa Montagueho blízki politickej elite, to však podľa vyjadrení v médiách až tak nerozčuľuje.

"Táto generácia, ktorá je v tomto tíme, je zatiaľ tou najlepšou,“ rozprával mu tréner Negash Teklit. Eritrea má podľa neho množstvo futbalových talentov, problematická je len ich „stavba tela“. Asmara sa totiž nachádza 2 353 metrov nad morom, jej obyvatelia preto majú lepšiu predispozíciu na to, aby sa stali bežcami na dlhé trate či cyklistami.

Zmeniť nastavenia e-mailov
Odhlásiť z odoberania